Prečo chceme stavať steny domu, keď sme ani len nevykopali základy? Prečo malé deti riešia vzťahy v tak skorom veku? Prečo chceme to čo majú ostatný? Vážne si myslíme, že cieľ je to čo aj potrebujeme?
Nový trend dajme mu meno "Skratka" akosi nefunguje. Najprv si vysvetlíme čo si pod tým to pojmom predstavíme. Príklad s môjho života. Pred mesiacom som sa rozhodol, že na sebe zamakám. Chcem sa "vyrisovať". Tak som začal cvičiť každý deň až na pár prestávok. Beh v kombinácii s posilňovaním. Cieľ je teda jasný. Chce to tvrdo na sebe makať. Podľa mňa jedine tak sa dá dosiahnuť požadovaný výsledok a tak dosiahnuť stanovený cieľ.
Mnohý chlapci si však myslia, že mať "pekáč buchiet" na hrudníku sa dá dosiahnuť braním rôznych "sračiek" ako sú steroidy.. a pod. Aj to je možné nehovorím, no ten pocit na konci nebude taký aký pri tvrdej ceste cvičením. Ušetria čas, ktorý nahradili peniazmi. No pocit na konci poctivej cesty nekúpia, tak ako dlhodobý efekt, návyk na cvičenie a pod. Urobili si teda skratku. Stála im však za to?
Keď nezistili, čo v nich skutočnosti je. Nesiahli na dno svojich možností. Nezistili čoho sú naozaj schopný. Postavili dom bez základov. Má tento dom budúcnosť?
Cvičenie je prirovnanie, ktoré je možné preniesť do rôznych odvetví a to najmä do života samého.
Partnerské vzťahy
Prečo už deti v škôlke, základke riešia takýto druh problému, veď je to choré. Oni majú v toto obdobie objavovať úplne iné veci. Také aké som riešil ja v ich veku napr. postaviť najvyššiu vežu s lego kociek aby mi to nespadlo, čo vytreliť aby na mňa neprišli, robiť dievčatám zlo... Dievčatá to bol hlavný nepriateľ. Večné "žalobaby" a "učiteľkine vriťolezky". Kto by sa s nimi chcel vôbec len kamarátiť. Ja určite nie až na pár výnimiek.
Tento čas je na to aby som spoznával sám seba. Učiť sa novým veciam, spoznávať svet, ako veci fungujú a pod. Ako môže 12 či 14 ročné dievča chodiť s chlapcom, keď ešte nepozná samú seba. Nemá ujasnené, čo je jej poslanie na tejto zemi. Dievča má dosť svojich problémov keď, že ešte sa popri tom všetkom stáva Ženou. Ak aj vznikne takýto "vzťah" nemôže skončiť inak ako bolesťou.
A teraz nehovorím len o puberťákoch no aj -násť ročných deťoch. Chceme preskakovať či skracovať etapy nášho života. To sa potom prejavuje aj vo vzťahoch samých. "Fáza Chodenia" sa nevolá len tak s prče takto. Máme spolu chodiť na prechádzky, s kamarátmi, do kina, atď. a nie spolu spať. Chceme preskočiť túto fázu a prejsť rovno na "Fáza spoločného života" no tá nasleduje až po svadbe. Čo myslíte prečo je to tak?
Najprv sa musíte spoznať duševne, mentálne, čo má ten druhý rád, aký má svetonázor, ako si predstavuje šťastný život... To sú tie základy, ktoré musia ísť do hĺbky aby poriadne držali dom, ktorý potom spoločne vybudujete. Ako chceš budovať niečo spoločne ak ešte nepoznáš sám seba. Ak ešte nevieš čoho si schopný?
Niekedy chceme to čo má druhý len preto, že to má on. Každý dospieva v inom čase. Tak, že to že on má fungujúci vzťah vo svojich 20tich rokoch neznamená, že aj aj som schopný mať ho tiež, lebo vek mám rovnaký. Ver tomu, že ak budeš pripravený/ná on/ona príde. Potom už len chce zabojovať a vznikne niečo čo sa nedá slovami opísať.
„Skoro celé ľudstvo zdieľa tvoj údel. Keď nedostaneš čo chceš, tak
trpíš. A aj keď dostaneš presne to, čo chceš, tak aj tak trpíš. Pretože
si to nemôžeš udržať večne.“ Pokojný bojovník. Tak si užívaj cestu lebo radosť s cieľa trvá hodinu, deň, týždeň niekedy ani toľko. A je rozdiel čo chceme a čo skutočne potrebuje.
"Ženy/Muži sú tu na to, aby tvoj život obohatili, nie ho definovali."
Komentáre
Zverejnenie komentára